zo života…

Mala som si ísť pre tehotenskú knižku, celé ráno som však mala nejaké pomýlené. Nestíhala som, tak som sa chcela zviezť jednu zastávku električkou. Nastúpila som však na zlú, čo by až taký veľký problém nebol, keby sa to nestalo na Trnavskom mýte a neodviezla som sa úplne iným smerom. Takže som nestíhala ešte viac. Stáva sa, aj keď v tomto okolí, v tejto mestskej časti, žijete v podstate celý svoj doterajší život. Asi stres alebo nadšenie z toho, čo príde, z dieťatka, ktoré vo vás po dlhšom snažení sa opäť rastie. So svojim trojročným som sa lúčila so slovami, že mu prinesiem ďalší obrázok sestričky/bračeka, že určite zas o kúsok narástlo. Veľmi sa tešil, každý deň sa ma pýtal či už má jeho sestrička ušká, aby ho počula, keď na ňu hovorí. Veľmi chcel sestričku.

V ten deň mi toho mali u mojej lekárky robiť viac, ale skončilo sa to len ultrazvukom. Po chvíľke ticha, ktorá mi prišla ako večnosť, mi došlo, že niečo nie je v poriadku. Už som sa chcela ozvať a povedať lekárke, že ma tým tichom desí, no nestihla som. Ozvala sa ona a moje obavy potvrdila. Oznámila mi, že ju to veľmi mrzí, ale moje po roku vytúžené bábo nejaví žiadnu aktivitu, od poslednej kontroly vôbec nenarástlo a srdiečko nebije. Od vtedy už neviem o ničom. Hovorila mi, že sa musím ísť objednať do nemocnice, nechápala som prečo. Vysvetľovala mi nejaké možnosti a snažila sa ma utešiť. Dala mi papier do ruky, povedala na koho a kde sa obrátiť, že ona to zatiaľ vytelefonuje, ale nevnímala som. Len som kývala hlavou a utierala si slzy. Ani neviem ako som sa dostala odtiaľ domov. Nepamätám si či som šla peši, električkou, lietadlom, vrtuľníkom. Nič. Len to, že som volala mužovi a povedala mu, že naše bábo už nežije. Prešlo od vtedy pár dní a ja stále nechápem ako zvládol za mnou tak rýchlo prísť. Prišli sme domov takmer v rovnakom čase. Zvyšok dňa už sme riešili všetko spolu, aj keď vlastne on nikam nemohol. Ani takáto situácia neumožňuje v COVID časoch manželovi sprevádzať svoju ženu do nemocnice na vyšetrenia. Tak len na mňa čakal. Aj keď boli všetci milí a súcitní, skorší termín ako o takmer týždeň sa nenašiel, kyretáž mi naplánovali až o 6 dní. Nemocnica alebo súkromná klinika, to je jedno. V piatok sa už toho veľa nevyrieši, človek musí byť úplne na lačno a pri plánovaní zákroku treba rátať aj s rezervou na testovanie. Mimochodom výsledok z PCR testovania mi do dnešného dňa neprišiel, napriek tomu, že v nemocnici už negatívny výsledok bol deň pred plánovaným zákrokom.

Dni plynuli, pomaly alebo rýchlo, to neviem. Nevnímala som, necítila som. Neviem ako to zvládajú ženy, ktoré ešte dieťatko nemajú, ale ja by som to bez môjho malého synčeka nezvládla. Nechápal čo sa deje, prečo stále plačem, ale utešoval ma a bol dôvodom, pre ktorý som sa nútila aspoň občas niečo zjesť alebo vypiť alebo vôbec ráno vstať z postele.
Smútila som, ospravedlňovala som sa môjmu nenarodenému dieťatku, že som mu nestihla byť dobrou mamou, že som asi niečo spravila zle a hlavne za to, že ho nikdy nepohladkám a nepodržím v náručí. Hnevala som sa na vlastné telo, že je také hlúpe a nedošlo mu, že bábätko je mŕtve, že už tehotná reálne nie som. Pocitov bolo a stále aj je veľmi veľa. Došlo mu to až po pár dňoch, ale to už som si možno spôsobila sama stresom, zúfalstvom a tým, že som nejedla takmer nič. Po piatich dňoch sa dostavili už celkom silné bolesti, cítila som sťahy maternice a manžela som čakala už v podstate v kŕčoch. Pri vyšetrení u lekára to už prešlo a nechápala som či si moje telo robí zo mňa zas len srandu. Presviedčala som vyšetrujúceho, že to už do rána, do plánovaného zákroku, vydržím a môžem ísť ešte na noc domov. Odmietol, že to už riskovať nebudeme, čo ak sa mi spustí krvácanie v noci, čo potom. Tak som napísala mužovi správu, že si ma nechávajú, zákrok spravia ešte večer a ráno ma prepustia ak všetko prebehne v poriadku. O hodinu som na izbe už začala krvácať tak veľmi, že sa aj sestrička čudovala, veď v takomto stave som neprišla. Povedala mi, že do 15min pre mňa príde lekár a zoberie ma na sálu, hneď potom ako dooperujú moju spolubývajúcu.
Zo sály si už toho veľa nepamätám, prebehlo to naozaj rýchlo. Prišla som tam po svojich, uložila sa na operačné lôžko, kde mi kázali posunúť sa zadkom nižšie, ešte nižšie: „Ľahnite si nižšie, až tak, aby ste mali pocit, že spadnete“ povedala sestrička, potom ma uspali. To boli posledné chvíle môjho druhého tehotenstva, ukončeného v 14. týždni.

Budili ma oslovením, mojim novým priezviskom, na ktoré som si ešte nestihla zvyknúť, s manželom sme mali „koronovú“ svadbu pred mesiacom. Nevadilo mi, že tam nemôže byť okrem nás dvoch a svedkov nikto. Chcela som len, aby tam boli obe naše deti, jedno pri sebe a jedno v brušku – na ceste. Toto želanie sa mi splnilo, netušila som však, že to bude mať taký trpký koniec. Nikdy som si nemyslela, že sa to môže stať aj mne, že niekedy potratím. Obavy som samozrejme mala aj pri prvom aj teraz. Čo ak sa niečo stane, čo ak niečo nie je v poriadku. Ale neverila som, že budem jednou zo žien, ktoré prišli o dieťa. Prekvapilo ma koľkým ženám sa to stalo tiež, nikto o tom nehovorí. Je to však pochopiteľné a každá to prežívame úplne inak. Ani som nevedela, že mám vo svojom okolí niekoho, kto potratil. Žena sa o tom totiž ani nemá s kým poriadne porozprávať, môže sa prípadne obrátiť na rôzne fóra, kde iné opisujú svoje podobné skúsenosti. A zarážajúce je aj to, že niečo takéto nie je dôvod na pár dni voľna v práci, žena nemusí byť PN. Ide o jednodňovú záležitosť v nemocnici, ale na psychickú stránku sa už akosi zabúda. Stále je to veľké tabu.

V noci po zákroku, so sestričkou na záchode, po viacerých otázkach z mojej strany, sa ma opýtala či je to môj prvý potrat. Odpovedala som, že áno a dúfam, že aj posledný. Usmiala sa a povedala, že určite áno, že som mladá a jedno dieťa už mám, takže toto bola len náhoda. Neostáva mi tak nič iné, len jej veriť a ukončiť tento strašný rok v nádeji, že už bude len lepšie.